JELEŇ SIKA JE HROZBOU PRE JELEŇA LESNÉHO
Autori obsiahleho článku JARMILA KROJEROVÁ, MIROSLAVA BARANČÍKOVÁ a PETR KOUBEK upozorňujú, že chov jeleňa siku v Českej republike sa v posledných rokoch celkom vymklo kontrole i cieľom poľovníckeho hospodárenia. V súčasnosti už vážne ohrozuje pôvodný druh – jeleňa lesného. Vychádzajú z výsledkov dlhoročného výskumu a pozorovania kríženia siku s jeleňom lesným, upozorňujú podľa akých znakov možno rozoznať tieto dva druhy a v ktorých oblastiach sa loví. Mnohé jelene vo voľnej prírode už teraz majú znaky krížencov. Pritom z komerčných dôvodov mnohí chovatelia tvrdia, že žiadna hybridizácia neexistuje a v chovoch jeleňov v ČR nie sú prítomné žiadne krížence. Súčasne upozorňujú slovenských poľovníkov a chova je aj reálna hrozba, že náš pôvodný jeleň lesný sa postupne vytrati z voľnej prirody.
NAŠA LÍŠTIČKA – KMOTRIČKA
Líšku síce pozná každý poľovník, a predsa o spôsobe jej života nikdy nevieme všetko. O histórii tejto psovitej šelmy píše JOZEF ŠABO a vracia sa pritom ďaleko do minulosti, keď už ju starí Sumeri považovali za nadmieru bystrého ba až prefíkaného tvora. O jej odolnosti, veľkej prispôsobivosti (aj napriek jej neustálemu prenasledovaniu) napokon svedčí i fakt, že i v súčasnosti sa jej darí a dokonca preniká do blízkosti ľudských sídlisk. Spôsobuje tak síce i rôzne škody, ale súčasne v rámci zachovania biodiverzity v našej prírode má svoj význam.
ŽIVOT VO SVORKE
Čo vieme o živote vlka, tejto inteligentnej šelmy, píše autor článku Mgr. PAVOL TURŇA. Článok nám priblíži nielen biológiu vlka či okolnosti jeho „návratu“ do našej prírody, ale aj zaujímavý spôsob života vlčej svorky či podmienky a spôsoby lovu vlka u nás a v zahraničí.
RYS OSTROVID JE U NÁS DOMA
„Rys ostrovid patrí medzi autochtónnych členov fauny Slovenska a v dávnych dobách obýval aj tie časti, v ktorých dnes už nie sú pre jeho existenciu vhodné podmienky...“ pripomína JOZEF ŠABO, autor zaujímavého pohľadu na terajší výskyt rysa ostrovida u nás. V článku stručne sumarizuje jeho početnosť v priebehu niekoľkých desaťročí, uvádza, aké prírodné podmienky mu vyhovujú i históriu jeho ochrany. Článok obohacuje aj dojmami z pozorovania jeho správania vo voľnej prírode, ktoré sú o to zaujímavejšie, že ide o vzácne chvíle, lebo rys je mimoriadne plachou šelmou.
Medveď hnedý
Dospelý jedinec dorastá do dĺžky od 2 do 3 m, chvost meria 5 až 20 cm a dosahuje hmotnosti od 100 až po 350 kg. Medvede hnedé sú silne stavané s typickým svalnatým hrbom v oblasti lopatiek. Na labách má nezatiahnuteľné pazúry. Pohlavný dimorfizmus vo veľkosti je veľmi malý, ale samce bývajú dvakrát ťažšie ako samice, ktoré majú menšie a ľahšie kosti. Srsť medveďov hnedých je tmavohnedá, blond až čierna. Vo voľnej prírode sa dožívajú 25 rokov, v zajatí o niečo viac.
Srnec lesný
Srnec lesný je relatívne malým zástupcom svojej čeľade. Dosahuje hmotnosť medzi 17 – 30 kg, dĺžku 90 – 130 cm a v kohútiku meria 65 – 85 cm[1]. Chvost je veľmi krátky (2 – 6 cm) a sotva viditeľný[1]. Cez leto má jeho srsť až mierne hrdzavo-červený odtieň, s príchodom zimy však narastá nová zimná srsť a jej sfarbenie znateľne tmavne (srnča zver prefarbuje). Samce majú relatívne krátke parožky, ktoré môžu u jedincov v dobrých podmienkach dorásť až do dĺžky 25 cm. Každý rok, v rozmedzí od októbra do novembra, samce svoje parožky zhadzujú a na jar budúceho roku (marec – apríl) im narastajú nové, ktoré sú spočiatku pokryté akousi zamatovou vrstvou, ktorá sa nazýva lyko a vyživuje paroh pri vývoji a raste. Po dokončení vývoja parôžkov sa srnec zbaví odumretého lyka otieraním a otĺkaním o slabé kmene stromov alebo drevín. Srnčie parožky môžu byť jednoducho zahrotené, ale môžu mať aj 4 až 6 výsad. Takže to môže byť špičiak, vidliak, šestorák, výnimočne osmorák (štyri výsady na jednom parožku) alebo raritný srnec s rôzne nepravidelne deformovaným a členitým parožím. Srnec svoje parožky zhadzuje v novembri a decembri. Srnec sa loví od 16. mája do 30. septembra, srny a srnčatá od 1. septembra do 31. decembra.
Kuna lesná
Kuna lesná je asi 55 centimetrov dlhá s chvostom asi 30 centimetrov, jej kožúšok je zvrchu tmavohnedý a plavý, čelo je svetlohnedé, boky a brucho žltkasté. Nohy sú čiernohnedé, chvost tmavohnedý. Pod ušami sa tiahne úzky, tmavohnedý pruh. Medzi zadnými nohami je červenkasto-žltá, hnedo lemovaná škvrna, ktorá sa často rozširuje špinavo-žltým pruhom až ku hrdlu. Samé hrdlo a dolná časť krku sú krásne žltkovo-žlté, čo je práve najvzácnejším znakom tohoto zvieraťa, odlišujúcim ho od blízkej príbuznej kuny skalnej (Martes foina) s charakteristickou bielou škvrnou na hrudi a krku. Hustá, mäkká a lesklá srsť sa skladá z dosť dlhých pevných chlpov a krátkej, jemnej podsady, ktorá je na prednej časti tela bielošedá, vzadu a po stranách tela žltá. Nad hornou perou sú štyri rady fúzov okrem jednotlivých štetín pod očnými kútikmi, na brade a na hrdle. V zime je celkové sfarbenie kuny tmavšie ako v lete. Samička má chrbát svetlejší ako samec a škvrnu menej zreteľnú. Aj u mladých zvierat je hrdlo a dolná časť krku svetlejšia. Živí sa hlodavcami (častou korisťou sú veverice) a vtákmi.
Tesár čierny
Tesár čierny alebo ďateľ čierny (lat. Dryocopus martius) je druh z čeľade ďatľovité zástupca rodu Dryocopus z podčeľade pravé ďatle (Picinae). Je to najväčší európsky ďateľ. Má dĺžku tela asi 460 mm. Vďaka svojmu čiernemu sfarbeniu a červenej farbe na temene si ho nemožno v strednej Európe zameniť so žiadnym iným vtáčim druhom. Vyskytuje sa v dvoch rasách vo veľkej časti severnej a centrálnej palearktídy. V strednej Európe preferuje staršie bukové lesy.
V lete sa živia predovšetkým mravcami žijúcimi v dreve. Ich hniezda odkrývajú po celých plochách aj na väčších kmeňoch stromov. V zime sa zameriavajú na mraveniská. Tesár čierny je dôležitým staviteľom dutín pre množstvo druhov zvierat, ktoré sú viazané na väčšie stromové dutiny. Hniezdne dutiny si v strednej Európe zakladajú hlavne na hrubých bukoch s vysokým kmeňom. Vďaka reštrukturalizácii v lesníctve dokázal tesár čierny rozšíriť svoj hniezdny areál v Európe v priebehu 20. storočia silno na západ a na sever. V západnej Európe sa rozširovanie jeho areálu vo veľkej miere už zastavuje. V strednej Európe je to bežný hniezdič, miestami hojný, ktorý obsadzuje aj fragmentované lesy a malé lesíky.
Muflón
Muflón môže byť dlhý 120 (ovce) až 135 (barany), v kohútiku dosahuje výšky až 70 (ovce) až 88 cm (barany).[3] Chvost meria 10 cm. Staršie barany dosahujú váhu 50 kg, ovce okolo 35 kg.[1] muflonia zver má na hlave rohy, v poľovníctve označované ako „tulce“. Od parožie jeleňovitých sa líšia tým, že sú duté, nevetvené, zver ich nezhadzuje, a aj svojim pôvodom. Sú produktom kože, ako srsť či ratice, a nemajú charakter kosti. Veľké, zahnuté a silno vyvinuté rohy nosia iba barany, ktorí ich používajú pri súbojoch. Rohy do piatich rokoch prestanú rásť.[3] Bývajú dlhé až 80 cm. Samice sú buďto bezrohé, alebo nosia malé rožky, dlhé najviac 16 cm. Povrch rohov je vrúbkovaný a podľa vrubov možno poznať vek muflónov.
V porovnaní s ovcou domácou je mohutnejší. Má čiernohnedú srsť ku ktorej v zime dorastá vlnená podsada
